Rozmanité Mexiko

a

Welcome to Mexico! Ani dopravné značenia nevedia, čo chcú vlastne povedať :)

Palenque

Prešiel presne jeden mesačný cyklus a mne sa opäť podarilo na chvíľku usadiť v kľude ku notebooku a napísať pár slov o posledných zážitkoch. Pár metrov odo mňa hučí potok, nado mnou svieti mesiac v splne a z pralesa okolo mňa sa ozýva bzučanie hmyzu. Z notebooku mi hraje Nohavica, presne ten, ktorý mi pred pár mesiacmi hral v jurte v Mongolsku. Už by bolo načase si tam nahrať aj niečo nového... Je to zvláštny pocit v septembri mrznúť a kúriť si trusom v piecke a vo februári si užívať tropickú horúčavu. No nesťažujem sa :) V kempe som úplne sám. Kúsok odtiaľto sa nachádza ďalšie slávne májske mesto Palenque. Podobne ako guatemalský Tikal aj mexické Palenque je ukryté v pralese. Dnes ráno som sa sem ešte za svitu dostal po náročnej 12-hodinovej jazde autobusom z Yucatáne a stihol som prejsť ruiny mesta aj neďaleké vodopády Aguas Azules.

Vodopád pri Palenque

Vodopády Aguas Azules

Takto nejak vyzerajú dnešní Májovia -  nízka výška,
široké tváre a výrazné nosy

Po tom čo Johanka odišla naspäť do Prahy som sa vybral do Mexika s prvou zastávkou v kultúrnom centre Yucatánu, v Méride. Nastal čas okrem cestovania spraviť aj niečo produktívneho. Známi z ČR majú v Mexiku neziskovku United Vision, ktorá tu vyučuje angličtinu v miestnych komunitách. Oslovil som ich teda, že im môžem natočiť krátke promo video. V Méride som sa preto stretol s Luckou, členkou UV a začali sme pracovať na videu. Išlo o to hlavne zdokumentovať aktivity mexickej nadácie Fundación Haciendas del Munda Maya, ktorá pomáha rozvoju májskych komunít a UV tam zas posiela dobrovoľníkov. Aby som to trošku ozrejmil, tak dám malú vsuvku z histórie Májov. Májska civilizácia pokrývala veľkú časť strednej Ameriky už od 2000 BC do 200 AD a najväčšieho rozkvetu dosiahla v klasickom období 250-900 AD, po ktorom nastal jej kolaps. Dodnes je celý Yucatán, Belize, Guatemala, Honduras a sčasti aj Nikaragua doslova posiata májskymi pyramídami. Po príchode Španielov v 16.storočí začala májska kultúra rapídne upadať. Španieli rad radom ničili všetky cenné májske pamiatky a začali s pokresťovaním územia. V 18.storočí začala éra otrokárstva. Májovia pracovali pre Španielov ako otroci na henequenových plantážach. Henequen je agáve podobné tomu, z ktorého sa vyrába tequilla, ale z henequenu sa získaváju vlákna, ktoré sa ďalej spracovávajú a majú široké využitie.  Májsky otroci sa sústreďovali na obrovských plantážach, podobne ako s bavlnou v USA, kde si zakladali vlastné dedinky. Po mexickej revolúcii 1910-1920 boli Májovia konečne opäť slobodní, zrazu však nemali žiadne živobytie. A to je práve cieľom nadácie FHMM – poskytovať obživu a zabezpečovať rozvoj týchto komunít, ktoré stále žijú na území bývalých haciend.

Najkrajšie mexické auto VW Beatle. Krvopotne som sa ho snažil požičať,
ale bohužiaľ sa mi to za celý čas v Mexiku nepodarilo. 

Za ten týždeň sme teda s Luckou a s ľuďmi z FHMM precestovali niekoľko májskych komunít. Väčšinou tieto komunity vyrábajú tradičným spôsobom domáce výrobky z henequenu, vyrábajú med, mydlo a tieto výrobky sa predávajú v mestách a zisk sa vracia do komunít. Úlohou United Vision je teraz zabezpečovať dobrovoľníkov, ktorí by v týchto komunitách vyučovali angličtinu. Ak by ste mali záujem, dajte vedieť a prepojím vás ;) Video je možné pozrieť na youtube: https://www.youtube.com/watch?v=7mhTBu0ZSSo

Slnečné lúce v cenotes

Centrum v Méride

Mérida je veľmi pekné a kultúrne mesto. Hovorí sa, že Mérida má najviac kultúrnych akcií zadarmo na celom americkom kontinente. A kľudne to môže byť pravda. Len za ten týždeň tam bol jeden filmový a jeden hudobný festival, koncerty a tradičné tance na námestiach, mexickí chlapi s gitarami hrajúci romantické pesničky na želania, klauni aj divadelníci... Jednu noc navštevujeme lokálnu mezcalériu. Mezcal je tiež z agáve a je tu dosť populárny. Hneď ako začala hrať kapela, všetci ľudia vstali a začali tancovať salsu. Bolo na nich vidno, že si to fakt užívajú a hlavne sa vedia hýbať. U nás som niečo také ešte nezažil. Yucatánsky polostrov je veľmi zaujímavá časť Mexika. Je takmer kompletne tvorený vápencom a je to vlastne akási obrovská vápencová špongia. Na každom kroku tu totiž nájdete tzv. cenotes – čo sú podzemné jaskyne naplnené vodou, väčšinou s prepadnutým stropom, cez ktorý prenikajú slnečné lúče a korene lián do vody. Ku prvým cenotes, ktoré sme navštívili sa dá dokonca dostať len na starom koňom ťahanom vozíku po bývalej železnici, ktorá kedysi slúžila na transport henequenu z haciend. Po týždni práci sa tak vydávame precestovať zákutia Yucatánu a navštevujeme kopec rôznych cenotes, májskych pyramíd a haciend. Najdlhšia zastávka je však na pláži pri mestečku Tulum. Priamo na pláži sa nachádza staré májske mesto a voda tu má snáď 50 odtieňov modrej... Našli sme tu nádherný camp s perfektnými ľuďmi z Mexika ale aj z Južnej Ameriky (je to fakt obrovský rozdiel oproti americkým ‘backpackers’). Konečne niekto kto tiež šetrí každú korunku, varí si na ohni na pláži a spí v hamake :) Ja si požičiavam bicykel a podnikám výlety do okolitých cenotes.

Slávne pyramídy v Chichen Itza

 

Noc v hamake na pláži

Camp v Tulume

Tulum

Perfektná partia v Tulume

V Méride kedysi stáli májske pyramídy, dnes sú z nich kostoly,
na ktorých ešte vidno májske hieroglyfy

Cenote Ik-kil

Tulum

Pyramídy na pláži v Tulum

Pyramídy na pláži v Tulum

Cesta koňským pohonom ku cenotes

Cenotes

Noc na pyramíde Coba

  Najzaujímavejší je však výlet ku májskym pyramídam pri mestečku Coba. Už v predošlom blogu som spomínal náš neúspešný pokus s Johankou prespať na pyramídach v Tikale. Mne to stále behalo po rozume a musel som sa o to pokúsiť zas. Pyramída Coba, jedna z najvyšších na Yucatáne, sa tak stala perfektným miestom. V campe mi argentínsky kamaráti rozprávajú, že je to blbý nápad, pretože ich kamarátom začalo strašiť v stane po tom čo si vzali kus kameňa z pyramídy. Pár dní predtým som zas sledoval v Méride v kine scifi film o mimozemšťanoch, ktorí žijú pod vodou pod pyramídami. Bolo to celkom vtipné. Každopádne mnoho ľudí a hlavne Májovia stále veria, že pri pyramídach žijú akési tajomné bytosti. Tak som si povedal, že ich musím vidieť na vlastné oči :) Kúpil som si vstupenku a vyrazil pralesom k najvyššej pyramíde. Ešte stále tu bolo kopec návštevníkov. Vyhliadol som si dva kmene na vrchole kde by som si mohlo rozložiť hamaku a po tom, čo strážnik začal posielať ľudí preč som sa nenápadne schoval do lesa. Sadol som si na kmeň a čakal celé 2 hodiny kým som sa odvážil opäť vyjsť na cestičku ku pyramíde, aby som mal istotu, že tam nikto nebude. Pyramídu som doslova vybehol, pretože na vrchole už som sa mohol pekne schovať, aby ma zdola nebolo vidno. Rozložil som si hamaku, dal si panáku tequilly na odvahu a vychutnával si nádhernú noc. Bolo to fakt magický pocit sedieť na tomto mieste. Pred stovkami rokov tu padali ľudské obete, stál tú vodca, ktorý odtiaľ hovoril k svojmu ľudu, bolo to sídlo bohov... a teraz tu sedí Mišo a pozerá na hviezdy. Nakoniec som strávil niekoľko hodín len sedením a vychutnávaním si tohto pocitu. Strach som nemal, tequilla tomu určite pomohla. Svoju hamaku som si rozložil na jedinom možnom mieste, ktoré však bolo dosť riskantné, pretože kmene boli na rôznych rohoch pyramídy a medzi nimi bola niekoľko metrová prepadlina. Keď som si ľahol, tak som vlastne visel dosť vysoko nad zemou a pád by rozhodne nebol príjemný. Mimozemšťania ani žiadne zázračné bytosti som nevidel, tak som si ľahol spať. Počas spánku som však zrazu počul ako sa mi z ničoho nič začína trhať hamaka. Spomenul som si na dieru podo mnou a na legendu o májskej kliatbe a okamžite som vyskočil. Zvyšok noci som trávil na stále vyhriatych kameňoch pyramídy. Ráno som zistil, že sa mi roztrhla len mosketiéra, ale v tom momente mi rozhodne nebolo nič jedno J Pred východom Slnka som opäť zliezol a ukryl sa v lese. Mal som jeden pokus o prelezenie plotu, ale po tom čo som si všimol, že je so mnou v areály aj strážny pes som sa rýchlo vrátil k plánu ostať v lese. Ešte šťastie, že on si mňa nevšimol. Po niekoľkých nekonečných hodinách sa areál začal napĺňať ľuďmi a ja som s úsmevom na tvári prešiel okolo strážcov hlavnou bránou a rýchlo prchal preč. 

Yucatánske ženy

San Cristobal de Las Casas

 Dva týždne na Yucatáne stačili a tak sa vydávam spoznať ďalšie zákutia Mexika – konkrétne štát Chiapas. Chiapas má najväčšiu koncentráciu domorodých ľudí, je pokrytý pralesmi a horami, v ktorých sa ukrývajú Zapatisti. Moji argentínsky spolustanovači mi poradili najnižšiu z najnižších tried autobusov a tak ma čaká dlhá noc v natrieskanom prehriatom autobuse s dierami v podlahe. Človek si časom na to nepohodlie pri cestovaní zvykne a akosi mu prestane vadiť. Mojou prvou zastávkou sú azurové vodopády Aguas Azules a krásne pyramídy Palenque ukryté v džungli odkiaľ som začal písať tento blog. Odtiaľ putujem do pekného horského mestečka San Cristobal de Las Casas. Je to malé, ale príjemné mestečko plné umenia a kostolov. Stretávam tam Češku Martinu, ktorej vysoké vlny Pacifiku rozlámali rameno a teraz sa ostáva rehabilitovať v Mexiku. Spoločne sa vydávame do okolitých hôr navštíviť slávnu zapatistickú armádu. Podobne ako naši partizáni, aj oni sa schovávajú v lesoch v horách. Je to hnutie, ktoré sa výrazne sformovalo v roku 1994 keď Mexiko prijali nový zákon, ktorý otvoril trh pre americký obchod. To znamenalo ešte väčšie utláčanie a znevýhodňovanie domorodých májskych komunít. Cieľom Zapatistov je chrániť záujmy domorodých ľudí, ktorí patria k najchudobnejším v krajine. Je to veľmi sympatické hnutie. Ich najvýraznejším rysom je, že na hlavách neustále nosia čierne kukly. S Martinou navštevujeme jednu z dediniek, ktorá patrí Zapatistom. Na vstup je potreba mať so sebou pas a prejsť kontrolou pri hlavnej bráne. V horách bola veľká hmla a neustále mrholilo, takže Zapatistov sme videli len pár. Každý dom v dedinke bol však pomaľovaný peknými revolučnými kresbami. Malo to svoje čaro.

Zapatistické kresby

Okrem Zapatistov som sa vybral navštíviť ešte jednu zaujímavú komunitu. Sú to pôvodom Májovia, ktorých náboženstvo je rôzne ovplyvnené kresťanstvom a animizmom. Uprostred námestia je kostol, ktorý je zvnútra vystlaný trávou a tisícami horiacich sviečok. Okrem toho sú tu stovky fľaší od Coca-coly, ktorú miestni uctievajú (doteraz som nepochopil prečo) a každý deň tu rituálne obetujú niekoľko sliepok. Miestni chodia v tradičných vlnených habitoch. Bolo to jedno z najzvláštnejších, ale zároveň najčarovnejších náboženských miest aké som videl…

Zapatistické územie - všetko všetkým, nič pre nás

Kaňon pri San Cristobale

Zaujímave formácie pod vodopádom v kaňone

Izta z lietadla

Pohľad z druhého basecampu na Popo v noci

Už som videl pláže, pyramídy, jaskyne, pralesy, ale ešte mi ostávala povinnosť vyšplhať si na nejakú poriadne vysokú horu. Tou horou sa stala sopka Iztaccihuatl (5230m) neďaleko Mexico City.  Zo San Cristobalu som sa teda vydal na dlhú nočnú cestu do mesta Puebla a odtiaľ stopom do mestečka Amecameca, ktorá sa nachádza najbližšie k sopkám. Iztaccihuatl je hneď vedľa slávneho aktívneho Popocatepétl. Legenda hovorí o Popo a Izte ako o dvoch milencoch, ktorý kvôli určitým nepriaznivým okolnostiam skameneli a stali sa z nich vulkány. Izta je tiež nazývaná biela žena, pretože jej jednotlivé vrcholy majú tvar ležiacej ženy. Výstup bol trošku náročnejší než som čakal. Už v Amecameca som dostal horúčky a tak som sa rozhodol počkať s výstupom pár dni kým teplota klesne. Keď mi bolo lepšie vydal som sa do prvého campu v 4 km, kde ma v noci opäť chytila horúčka, nevoľnosť a bolesti hlavy. Všetko to boli príznaky výškovej choroby a tak som bol rozhodnutý, že to vzdám a vrátim sa dole. Ráno mi však bolo lepšie a tak som si povedal, že skúsim vystúpiť do druhého campu 4,8km. Po ceste mi bolo zle, ale stretol som zúboženého psa, ktorému bolo ešte horšie... a spoločne sme to zvládli až do druhého campu. Je to len plechová búda, v ktorej sú dosky na spanie. 

Výhľady počas cesty

Noc bola mrazivá. Teplota vonku sa pohybovala okolo mínus 15 stupňov. Stretol som tu však ďalšieho chlapa, ktorý sa chystal na vrchol a tak sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Tretí deň výstupu vstávame pred východom Slnka a začíname liezť po snehom pokrytých svahoch. Už je tu fakt cítiť výška, mám pocit, že nie som moc dobre aklimatizovaný. Za nami celú dobu Popo chrlí oblaky dymu a prachu. V noci sa na nich dokonca odráža láva a majú červenkastú farbu. Erupcie je možné aj počuť a celú cestu nás sprevádza strašidelné dunenie. Výstup je náročný, pretože je potreba prejsť niekoľko falošných vrcholov – najprv nohy, potom kolená, potom brucho a nakoniec prsia ženy, ktoré sú najvyššie. Po ceste prechádzame cez dva veľké ľadovce. Ako typický gádžo mám na sebe letné tenisky a koženú bundu, takže výstup po ľadovci je trošku náročnejší než som čakal. Môj kamarát mi však požičiava cepín a tak sa postupne prestávam báť o svoj život. Po zhruba 5 hodinách náš čaká euforický pocit na vrchole a dlhá cesta cez obe basecampy až do mestečka Amecameca. Bolo to síce s rôznymi komplikáciami, ale tento výstup bol jeden z najkrajších aké som zažil. Počasie a výhľady boli nádherné. Hneď ako sme sopku opustili ju pokryli husté mraky a na druhý deň bola celá pokrytá čerstvým snehom. Ďalšie dni trávim potulovaním sa po 20miliónovom megameste Mexico City. Začína mi tu na severe byť zima, našťastie mám kúpenú letenku do Costa Ricy, kde má čaká kopec ďalších zážitkov. O tom však nabudúce... :)

Vrcholovka

Mexiko ma prekvapilo svojou obrovskou rozmanitosťou. Nie sú to len sombrera, tequilla a púšť, ale je tu nádherná príroda, skvelí priateľskí ľudia a každý štát je úplne iný. Trvalo by to celý rok spoznať túto krajinu trošku viac do hĺbky. Snáď sa tu ešte niekedy vrátim a preskúmam zvyšok.